Jeho matka nepochádzala zo šľachtickej rodiny, ale nikdy neboli úplne na mizine. Jej rodičia vlastnili hostinec v menšom mestečku neďaleko Paríža. Biznis to nebol zlý, pretože sa vždy našiel niekto, kto potreboval prenocovať a nebol ochotný platiť vysoké sumy za ubytovanie v Paríži. Ich dverami tak prešlo množstvo ľudí, významných aj menej významných a každá pomocná ruka sa hodila. Jeho matka teda už od detstva pomáhala svojich rodičom s hostincom a nikdy sa na to priamo nesťažovala, no isto by jej nikto nemohol vyčítať, že túžila po lepšej budúcnosti. Keďže v hostinci sa vystriedalo mnoho pocestných, našlo sa medzi nimi mnoho takých, ktorých by rada označila titulom „ten pravý“, ale vždy sa z toho po jednej spoločnej noci stal titul „ten bastard/naničhodník/ničomník“ a podobne. Nikdy nechápala prečo to tak je, škaredá nebola a ani hlúpa azda nie, no jej naivita spôsobovala, že akékoľvek sladké slovo jej dvíhalo sukňu. Bol až zázrak, že neotehotnela. Zázrak v podobe jej vlastnej matky, ktorá jej do pitia pridávala bylinky, ktoré jej mali zabrániť v tehotenstve, pretože vedela o tom, že ak jej dcéra otehotnie, odíde z ich hostinca a to nemohla dopustiť. Lenže potom ochorela a sotva sa hýbala, tobôž aby dcére dávala nejaké bylinky. To v ich hostinci akurát bolo ubytovaných pár vojakov, medzi nimi jeden, ktorý vyzeral, že má dobré postavenie. Alicia by bola hlúpa, keby sa takejto príležitosti nechopila a keďže netušila o bylinkárstve svojej matky, netušila ani to, že práve s tým jedným vojakom sa jej podarí splodiť dieťa. Opila ho takmer do nemoty, až bolo prekvapujúce, že dokázalo k hlavnému aktu dôjsť. Keďže u nich boli ubytovaní niekoľko dní, celý ten čas sa snažila ukázať mu všetky svoje kvality, bez toho, aby tušila či on už niekde nejakú inú rodinu náhodou nemá. Ale za triezva si Aliciu nielenže nepamätal, on si ju vôbec nevšímal. Poslednú noc pred ich odchodom ho opäť opila a požiadala ho, aby ju vzal so sebou, že bude len jeho, že stačí, aby jej rodičov požiadal o jej ruku. Muž, samotný hrabě Antoine I d’Aure de Gramont, bol v ten moment tak opitý, že by bol pritakal na čokoľvek. A jej vlastná naivita zapríčinila to, že si nevzala žiaden dôkaz jeho slov, teda na ďalší deň vojaci odišli z hostinca a ona márne čakala na jeho návrat. Neukázal sa ani ten ďalší deň a ani žiaden iný deň.

​

Život sa vrátil do starých koľají, akurát sa Alicia viac starala o chorú matku ako o hostinec, takže nemala čas na lovenie vhodného manžela. Aj vďaka tomu jej bolo hneď jasné, kto bol otcom jej dieťaťa, keď zistila, že je tehotná. Netušila, ako to bolo možné, že práve s ním sa jej to podarilo a ani sa to nikdy nedozvedela, pretože jej matka sa jej nepriznala. Pre rodičov nebolo moc veselé, že ich dcéra otehotnela a ani sa im nepriznala s kým. Dieťa si nechala, pretože bola príliš zbabelá na to, aby vyskúšala potrat. Keby vedela, čo ju bude čakať pri pôrode, azda by aj ten potrat vyskúšala, pretože pri pôrode zomrela.

​

TU sa začína príbeh Aarona. Meno mu dala stará mama, pretože jeho vlastná sa toho nedožila. Kiežby sa dalo tvrdiť, že jeho narodenie a bábätkovská  tvárička dokázala v starých rodičoch vzbudiť cit k tomu, aby zahoreli láskou a vnúča vychovávali ako vlastného potomka. Žiaľ, dieťa im prischlo. Jeho jediné šťastie spočívalo v tom, že aj napriek všetkému mali aspoň toľko citu, že ho nedali do sirotinca a skutočne sa oňho starali. Na dieťa boli už dosť starí, takže nestačili za jeho detskou roztopašnosťou a na každom kroku mu dávali najavo, že niečo robí zle. Aaron už od mala vnímal istú nevraživosť vlastnej rodiny voči jeho osobe. Našťastie, nebol výtržník, väčšinu času si niekde len ticho kreslil a nezavadzal alebo pomáhal s niečím ľahkým v kuchyni. Rôznymi drobnými kresbami sa snažil získať si lásku starých rodičov, ale keď pochopil, že jeho kresby končia v ohni, prestal im ich dávať a kreslil už len sám pre seba. Ako rástol, pracoval okolo hostinca, dostával čoraz zložitejšie úlohy a snažil sa robiť všetko, čo mu bolo povedané, ale pochvalu nikdy nedostal.

​

Keďže jeho starí rodičia starli zo dňa na deň a boli čoraz viac unavení, hostinec predali aj spolu s ním, akoby ani nebol ich. Hostinec odkúpil jeden šikovný mladý obchodník, ktorý sa chcel usadiť, takže v tom videl skvelú príležitosť. Dosť ho prekvapilo, keď zistil, že starší pár chce, aby si s hostincom vzal aj desaťročného chlapca, pretože mu nedokážu dať výchovu, akú potrebuje. No súhlasil, pretože Aaron to tam poznal a tak si mohli vzájomne pomôcť. Časom si k sebe vybudovali vzťah takmer otca so synom. Quentin ho učil mnohému, mimo iné aj čítať, písať a počítať. Bol to veľmi sčítaný muž a veľa cestoval, naučil sa toho veľa a tieto vedomosti dával Aaronovi. Tomu sa obchodnícky život z Quentinovho rozprávania páčil, takže chcel byť obchodníkom, ale názor zmenil tesne predtým ako dospel, pretože do ich hostinca zavítali vojaci. Medzi nimi aj jeho pravý otec – o čom, samozrejme, netušil. Choval sa k nim s úctou a každý večer pri nich vysedával a počúval ich príbehy. Veliteľ vojakov- jeho otec – sa ho vypytoval, čo sa stalo s predošlými majiteľmi, pretože tam pred rokmi boli a spomínal si na nich. Mimo iné spomenul aj jeho matku, čoho sa Aaron chytil, pretože o nej vedel iba niečo málo z rozprávania starých rodičov, tak chcel vedieť viac. Ako si ju pamätal tento vojak. Očividne v ňom vzbudil obavy, potom prišli otázky na jeho vek a veci s tým spojené. Odpovedal, pretože mu pripadalo neslušné neodpovedať. Nespojil si to v hlave, že by ten muž mohol vedieť, kto je jeho otec a nejakú podobu neriešil. Keby to chcel posudzovať podľa podobnosti čŕt, mohol by pokojne aj Quentina označiť za svojho otca. Veliteľ vojakov – stráže - mu poradil, aby sa skúsil stať vojakom, pretože vyzeral, že mal potenciál, minimálne na plnenie rozkazov a silný bol očividne tiež dosť, aj obratný, že sa dokázal tak šikovne pohybovať s taniermi plnými jedla či s krčahmi piva a bez toho, aby vylial čo i len kvapku. Tento nápad sa mu zapáčil, preto sa nechal nahovoriť, rozlúčil sa s Quentinom a s vojakmi odišiel, aby sa pridal k výcviku nováčikov. S mečom spočiatku nebol tak obratný, ale on sa vždy učil rýchlo. Že to mal v krvi, o tom netušil, takže to považoval za šťastie a požehnanie zároveň. Po úspešnom dokončení výcviku sa pridal k strážam v Nevers, kde pôsobil priamo pod vlastným otcom – o čom ani vtedy vôbec netušil, kým jeho otec tušil a azda aj to ho nútilo chlapcovi nenápadne pomáhať. On sa opäť len snažil niekomu zavďačiť, aby dokázal, že si zaslúži svoje miesto, že nič z toho nebolo zbytočné. Ale chcel mieriť vyššie, preto sa pokúsil zložiť skúšky, aby sa dostal ku gardistom. Jeho odvaha, ochota počúvať rozkazy, nech znejú akokoľvek a snaha dotiahnuť všetko do dokonalosti, mu zaistili miesto medzi nimi. Vedel, že život je krutý, preto bol zakaždým ochotný vykonať aj takú špinavú prácu, s akou do tej doby nemal skúsenosti. Ale to, že nekladie zbytočné otázky je tiež jedna z jeho kvalít, vďaka ktorým môže pracovať pre kardinála.