Vybrať mu meno Lucien Thierry bol asi prvý a rozhodne aj posledný výstrelok jeho matky, ktorá sa tým snažila dať svojmu manželovi najavo, že s ním nemusí vždy súhlasiť a môže mať aj vlastný názor. Avšak, toto jej rozhodnutie zapríčinilo, že Matthiasova radosť z narodenia syna sa zmenila v nenávisť v tom momente, kedy zistil ako sa volá. Trval na tom, aby sa jeho syn volal po ňom a druhé meno nech mu žena vymyslí aké chce, avšak, nestalo sa tak. Matthias, keďže sa cez svoj hnev nevedel preniesť, dával svojej žene aj synovi jasne najavo ako moc nimi pohŕda. Keby ich rodina nemala titul vikomta, bol by sa choval aj horšie, ale na mene ich rodiny mu záležalo príliš na to, aby ho vláčil bahnom. Tým pádom dával svoju nespokojnosť najavo len za zatvorenými dverami a na verejnosti boli všetci šťastná rodina. O Luciena sa teda starala prvé roky len matka a od jeho troch rokov primárne pestúnka, pretože jeho matka opäť otehotnela.

Judith zo svojho druhého tehotenstva nebola nadšená, pretože keď za posledné tri roky odhalila krutú stránku svojho manžela, odmietala s ním mať spoločné čokoľvek, čo nebolo nutné a intímnosti za nutné nepovažovala. Nie s jej manželom, ktorého taktiež nenávidela za to, čo sa z neho vykľulo. Prosila Boha, aby jej dieťa vzal, aby potratila, ale nebolo jej to súdené. Dieťa donosila a aby sa Matthias uistil o tom, že tentokrát mu to jeho žena nepokazí, trval na tom, aby bol pri pôrode. Pôrodná babica odmietala rodičke pomôcť s mužom v miestnosti, ale pod hrozbou smrti sa nechala zastrašiť a jeho druhého syna odrodila. Ten dostal meno Matthias - k spokojnosti otca - a druhé meno Raymond. Od tej doby sa malý Matthias stal miláčikom svojho otca. Keby ho Matthias starší vedel sám nakojiť, asi by ho do rúk matke ani nedával, no bral to ako niečo, čo bolo nevyhnutné pre rast jeho syna, takže jej ho na tie chvíle zveroval. Judith sa teda mohla vrátiť k starostlivosti o Luciena, ale po tom všetkom bola tak vyčerpaná, že rada využila služby pestúnky.

Malý Lucien ťažko chápal, prečo ho otec nenávidel a mladší brat naňho pozeral zhora už od útleho detstva. Azda sa už narodil s vedomím, že síce nie je starší, no je dôležitejší. Jeho otec oňho úplne stratil záujem a rád mu dával najavo, že je na príťaž. Čím boli chlapci starší, tým viac ich porovnával a aj keďže Lucien v mnohých ohľadoch života dosahoval lepšie výsledky ako jeho brat, jeho otec mu to rád vyčítal. Vraj sa vo všetkom snaží byť lepší, aby svojho brata zhadzoval, lebo si potrebuje niečo dokázať. Vo výsledku to nebolo ďaleko od pravdy, no to Lucien nikdy nahlas nepriznal a miesto toho sa snažil otca presvedčiť o tom, že to robí kvôli tomu, lebo je jednoducho lepší a nechápe ako to môže nevidieť. Bol to jeho spôsob ako sa presadiť, no svojho otca nikdy neobmäkčil. A Judith to len ticho sledovala, pretože bola vyčerpaná z večných hádok s manželom. Ich vzťah sa totiž nezlepšil ani po pôrode „jeho vysnívaného dieťaťa“ a keď sa občas snažila zastať si pred ním Luciena, iba ju vysmial, prípadne ju uzemnil inak. Stratila teda snahu o čokoľvek a prosila Boha aspoň o to, aby dal ich prvorodenému dosť sily a odvahy, aby sa vo svete dokázal presadiť sám.

Keďže žil a vyrastal v Paríži, mal mnoho možností akým smerom sa vydá v živote, no on už predstavu mal od detstva. Začal študovať právnictvo, aby jedného dňa mohol byť sudcom. Aj touto cestou sa snažil otcovi dať najavo, že má naviac ako jeho brat, ale opäť, nestačilo to. Zároveň to bola jeho snaha o to, aby sa nemusel vzdať pohodlného života pokiaľ ho otec vydedí. Jediný dôvod, pre ktorý ho otec nevydedil bol ten, že v očiach spoločnosti to bol stále jeho prvorodený syn, tak sa rozhodol, že namiesto vydedenia ho radšej ožení. To urobil hneď ako sa mu podarilo nájsť vhodnú manželku. Lucien mal v tom čase len sedemnásť rokov, ale prijal to s hlavou vztýčenou. Nechcel dať otcovi najavo ako ho tým dopálil. Počas štúdia to preňho predstavovalo nepríjemnú komplikáciu, no postavil sa tomu čelom a s hrdosťou, ktorá bola tak typická pre ich rod. Aj keby sekery padali, treba sa tváriť, že všetko ide podľa plánu. Napokon, možno toho po otcovi zdedil viac než by bol ochotný si priznať.

Podarilo sa mu úspešne ukončiť svoje štúdium aj napriek tomu, že jeho manželka bola zo začiatku ich manželstva otravná. Nevykročili do spoločného života najšťastnejšie, ale zostali spolu a keď sa stal sudcom na plný úväzok, ich vzťah sa trochu zlepšil, aspoň naoko. Nikdy k nej necítil lásku, azda len akceptoval jej prítomnosť, ale aj napriek prísahy vernosti, nedokázal to dodržať a občas sa stalo, že si od manželky chcel odpočinúť v náručí inej ženy. Či mu na to prišla alebo nie, to netušil, pretože sa nikdy nepýtala ani nesťažovala a on to vždy robil diskrétne, najmä kvôli tomu, že sa rovnako ako jeho otec, snažil nepošpiniť rodinné meno a imidž.

Darilo sa mu ako sudcovi. So svojou rodinou bol v kontakte len minimálne, pretože to nebolo na nič dobré. Jeho otcovi stačilo vedomie, že Lucien sa nesnaží pošpiniť meno rodiny. Jediné, čo im v očiach spoločnosti chýbalo, bolo dieťa. Tomu sa on dlho vyhýbal a hľadal si výhovorky, prečo zatiaľ nemôžu mať deti. Jeho žena bola krásna, v tom problém nebol, ale aj napriek všetkej svojej bezohľadnosti, nedokázal si predstaviť, že by mali mať dieťa. Na to ho presvedčila až po desiatich rokoch manželstva a Lucien sa teda stal otcom, keď mal dvadsaťsedem rokov. V ten deň sa jeho svet zmenil – k lepšiemu. Netušil, že by si tak ľahko a rýchlo mohol vybudovať vzťah k svojej dcére. Ani mu nevadilo, že to nie je syn. Zato jeho otec bol opäť pohoršený tým, že sa mu narodila vnučka a nie vnuk. Vinil z toho Luciena, samozrejme, ale ten sa otcom nenechal znechutiť.

Avšak, Laurence začala byť po pôrode otravnejšia ako zvyčajne. Život s ňou ho prestával baviť a keď takmer každý deň počúval výčitky o tom, že ich dcéru má radšej ako ju, omrzelo ho to rýchlo. Ako sudca mal rôzne kontakty a známosti, medzi nimi tie vplyvné, ale tiež tie temné, takže si anonymne nechal zaplatiť vraha, ktorého úlohou bolo zabiť manželku sudcu Delona. Bolo to preňho zdrvujúce, skutočne, avšak, kvôli citovým väzbám nemohol chyteného vraha súdiť sám. Súdu sa však zúčastnil a s kamennou tvárou sledoval ako vraha popravili po vydaní rozsudku. Nikto ho ani len nepodozrieval z toho, že si ho najal. Držal smútok niekoľko mesiacov po svojom ovdovení. O to ťažšie to preňho bolo, že sám zostal na malú Julie, ktorá v tom čase mala len tri roky. Veľa žien sa mu ponúkalo, že sa ujmú role jej matky, aspoň načas, dievča predsa potrebuje ženu vo svojom živote. No on miesto toho urobil iný ťah. Z Paríža sa nechal presunúť ako sudca do Nevers. V Paríži mal až moc spomienok na svoju ženu. V Nevers preto začal nový život aj so svojou dcérkou a už vyše troch rokov, takmer štyri, tam ako sudca vychováva Julie sám a snaží sa dať jej všetko, čo potrebuje.