RAPHAEL DE MONTCLAIR

Nižší šlechta

Titul Rytíř

Fortune favors the bold, but reason leads the way.

Šlechta

(Chevalier)

VĚK

29 let

RASA

Člověk

RODINA

Henri de Montclair – otec

Naučil sa od neho všetko potrebné, čo sa týka rytierstva.

Élise de Montclair – matka

Bola vždy starostlivá, no nikdy nechcela mať toľko detí, preto si od nich občas potrebovala odpočinúť a jej rolu zastávali pestúnky.

Laurent de Montclair – starší brat

Nikdy nemali moc vrúcny vzťah, pretože Laurent sa moc vŕtal do politiky, no nezabúdajú na to, že sú bratia.

Étienne de Montclair – mladší brat

Majú bližší vzťah, pretože Étienne k Raphaelovi vzhliada a sú spolu stále v kontakte.

Francis de Chabot – najlepší kamarát

Berie ho takmer ako svojho brata, má potrebu ho ochraňovať a zastávať sa ho, no občas si vedia liezť na nervy.

Geneva de Chabot – manželka Francisa

Rešpektuje ju ako manželku svojho najlepšieho kamaráta, no istým spôsobom spolu majú bližší vzťah, než by bolo spoločensky vhodné.

Raphael je muž komplexnej povahy, formovanej nielen jeho šľachtickým pôvodom, ale aj cestou rytierstva, ktorú si sám zvolil. Aj keď vyrastal v prostredí, kde sa od neho neočakávalo veľa kvôli tomu, že všetka zodpovednosť za rodinné panstvo pripadla jeho staršiemu bratovi Laurentovi, Raphael si našiel vlastný spôsob, ako sa prejaviť a získať si úctu.

Zmysel pre spravodlivosť je uňho hlboko zakorenený. Vie, že ako rytier má povinnosť chrániť slabých a bojovať za správnu vec, no jeho pohľad na svet je realistický a miestami až cynický. Verí, že život je neúprosný a že každý dostane to, čo si zaslúži - či už dobré alebo zlé. Tento postoj ovplyvňuje jeho správanie voči ostatným. Nie je typom rytiera, ktorý by slepo nasledoval ideály a snažil sa zachraňovať každého, koho stretne. Pomáha len tým, ktorí si podľa neho pomoc naozaj zaslúžia, či už svojím charakterom, skutkami alebo oddanosťou.

Nežiari ako svätec a ani sa o to nesnaží. Má rád život a jeho pôžitky – či už ide o dobré jedlo, pitie, ženy, alebo spoločnosť priateľov. Jeho veselá povaha a šarm ho často privádzajú do spoločnosti, kde je obľúbený, no jeho sklony k riskovaniu a podrezaný jazyk ho niekedy dostanú do problémov. Nemá problém povedať niečo provokatívne alebo sarkastické, aj keď vie, že by mal radšej mlčať. Tým si často zahráva s osudom a pokúša šťastenu – nie preto, že by hľadal nebezpečenstvo, ale preto, že jeho duch je príliš slobodný na to, aby bol vždy opatrný.

Aj keď sa môže zdať, že žije bezstarostne, jeho zmysel pre česť a oddanosť rytierstvu sú pevné. Slušnosť pre neho nie je len prázdnym gestom, ale zásadou, ktorou sa riadi, najmä voči tým, ktorých si váži. Má silný pocit zodpovednosti, aj keď sa to nie vždy prejavuje na prvý pohľad. Jeho skutky sú často vedené osobným kompasom spravodlivosti, ktorý sa niekedy líši od všeobecných predstáv o tom, čo je správne a nesprávne.

Je spoločenský a otvorený, ľahko nadväzuje kontakty, no nikdy sa neponáhľa byť príliš priateľský s každým. Udržiava si určitý odstup, kým si o človeku nevytvorí vlastný úsudok. Vďaka svojmu realizmu Raphael nedôveruje ľahko a ľudia si musia jeho dôveru zaslúžiť. Ženy - aj napriek tomu, že má s nimi veľa skúseností - sú pre neho záhadou, ktorú rád skúma, no ešte si nenašiel takú, ktorá by ho prinútila zaviazať sa. S obľubou tvrdí, že ešte nenašiel tú pravú, no pravdou je, že má strach z toho, že by mohol stratiť svoju slobodu a nezávislosť, ktorú si tak veľmi cení.

Je teda mužom, ktorý sa snaží žiť podľa vlastných pravidiel a zásad, no vždy s ohľadom na to, čo považuje za správne. Jeho život je mixom odvahy, realizmu a hľadania spravodlivosti v svete, ktorý nie je vždy spravodlivý. Žije naplno, bez strachu z následkov, a vždy s úsmevom na perách, aj keď ho život skúša.

Okrem vecí spojených s rytierstvom má vášeň aj pre iný koníček – kreslenie s uhlíkom. Tento umelecký záujem odráža jeho kreativitu a poskytuje mu spôsob, ako vyjadriť svoje vnútorné pocity a myšlienky, ktoré nemusia byť vždy zrejmé v jeho verejnom živote. Kreslenie je preňho prostriedkom na zamyslenie sa a upokojenie sa po náročných a stresujúcich chvíľach, ktoré zažíva. Aj keď je známy svojou spontánnosťou a odvahou, kreslenie s uhlíkom si vyžaduje trpezlivosť a precíznosť, čo ukazuje, že je schopný venovať čas a úsilie detailom, keď je to potrebné. Tento koníček odráža aj jeho jemné estetické cítenie. Raphael si dokáže vychutnávať krásu vo svete okolo seba, či už v prírode, alebo v ľuďoch, a toto estetické cítenie sa premieta do jeho umeleckých diel. Emocionálna hĺbka jeho kresieb môže naznačovať, že sa cez umenie vyrovnáva so svojimi vnútornými konfliktami a emóciami, čo je kontrastom k jeho vonkajšiemu odvážnemu správaniu. Predstavuje to preňho aj osobný únik a relaxáciu. V hektickom a riskantnom živote mu tento koníček poskytuje priestor na odpočinok a introspekciu. Takto môže nájsť rovnováhu medzi svojím dynamickým životom a pokojnejšou, introspektívnou stránkou svojej osobnosti. Vášeň pre kreslenie s uhlíkom teda dopĺňa jeho osobnosť a ukazuje, že je komplexným a mnohorozmerným človekom, ktorý dokáže kombinovať odvahu a kreativitu, aby našiel svoje miesto v svete.

Narodil sa ako druhorodený do rodiny de Montclair, čo znamenalo, že už od samého začiatku bol kladený na vedľajšiu koľaj. Jeho brat Laurent, starší o tri roky, bol dedičom ich majetkov a panstva na severe Francúzska. O päť rokov neskôr po jeho narodení sa narodil do rodiny aj tretí syn, Étienne, ktorý spolu s Raphaelom zdieľal druhú koľaj v rámci pozornosti rodičov a kladených nárokov. Možno aj toto medzi najstarším bratom a dvoma mladšími vytvorilo istú pomyselnú priepasť, pretože Raphael s Étiennom spolu mali vždy bližší vzťah, než mali oni obaja s Laurentom. Rešpektovali sa navzájom, no kým Laurent sa musel zaoberať politikou a svojou budúcnosťou na poste otca, zvyšní dvaja synovia mali viac voľnosti.

Raphael, s jeho dobrodružnou dušou, mal sklony k rytierstvu už od útleho detstva. Bol dieťaťom veľmi bujarým a nikde nevedel dlho obsedieť. Pokiaľ si od neho chcela matka oddýchnuť, nechala ho behať po vonku a chlapec sa večer vrátil špinavý, vyčerpaný a spokojný. Nik netušil, kde ho čerti nosili a on si to vždy rád nechával pre seba, no pre jeho rodičov bolo v ten moment výhrou to, že bol schopný rýchlo zaspať. Étienne sa naproti tomu rád uchyľoval ku knihám a štúdiu. Naučil sa čítať skôr ako jeho rovesníci a dostať ho od kníh bolo vždy náročné, no aj napriek tomu s Raphaelom dokázali nájsť spoločnú reč. Nakoľko Raphael nemal čítanie moc rád, pretože nevedel tak dlho obsedieť na zadku, oveľa radšej počúval o tom, keď mu mladší brat nejakú knihu zhrnul slovami do pár viet. Bolo to preňho rýchlejšie a obaja sa pri tom dokázali porozprávať. Na oplátku Étienne vždy rád počúval staršieho brata, keď mu hovoril o tom, čo vonku zažil, pretože ten naopak odmietal chodiť von a nechať sa tam zašpiniť či si zničiť oblečenie.

Kľúčovou postavou v príbehu Raphaela bola aj jeho pestúnka Isabella. Mal vtedy okolo päť rokov, keď ho rodičia zverili do jej opatery, aby mal chlapca stále niekto na očiach. Bola to mladá krásna dievčina s láskavou dušou. Chovala sa k nemu vždy dobre a on si ju tak obľúbil, že o nej rád hovoril ako o svojej budúcej manželke. No ona sa na tom vždy len zasmiala a odmávla to rukou. Bola to práve ona, kto ho naučil kresliť s uhlíkom. Tak ako nemal rád čítanie, lebo pri tom nevedel obsedieť, pri kresbe s uhlíkom dokázal vydržať dlhé hodiny, až kým nebol so svojou kresbou spokojný. Jeho začiatky boli divoké, kresby nemali hlavu ani pätu, no Isabella ho vždy usmernila, radila mu a keď bolo treba, viedla jeho ruku svojou vlastnou, aby mu lepšie ukázala ako má robiť niektoré línie. Chlapec ju za to miloval a vždy sa rozčuľoval, keď sa smiala na jeho slovách o ich budúcej svadbe. O to zdrvujúcejšie preňho bolo zistenie, že sa jeho pestúnka vydala za iného muža. Plakal kvôli tomu niekoľko dní a ani potom sa jeho srdce nezahojilo. Mal vtedy desať rokov a ani jeho rodičia nevedeli ako mu pomôcť. Isabellu nechcel ani vidieť, takže u nich prestala pracovať a miesto toho sa o dačo viac zblížil s Éthiennom. Na kreslenie zanevrel, pripomínalo mu to ju a on bol príliš ublížený.

Vtedy do toho vstúpil jeho otec, ktorý ho začal vyučovať ako rytiera. Étienne bol na toto vždy moc nežný, takže jeho z toho vynechali úplne a Laurent, ten sa moc venoval politike a správcovstvu, takže ho to nebavilo. Zato pre Raphaela jeho tréningy predstavovali úľavu. Nemyslel na Isabellu, fyzicky sa vyčerpal a dával do toho telo aj dušu. Jeho otec v ňom videl potenciál, aký nevidel v žiadnom zo svojich synov, takže naňho bol hrdý a tiež tvrdý. Dával mu zabrať, chcel z neho rytiera, vojaka, schopného zachrániť celý svet, keby bolo treba. A Raphael ho v tom nasledoval. Nikdy si síce nemyslel, že bude schopný zachrániť celý svet, ale rátal s tým, že bude schopný zachrániť aspoň seba, keby to bolo potrebné.

Otec mu však nedokázal dať všetko, čo potreboval, takže ho ako pätnásťročného poslal na výcvik, ktorý z neho mal urobiť rytiera – a chlapa, okrem iného. Raphael sa tomu nebránil, bol za to rád, pretože mohol odísť z domu a poriadne sa sústrediť na to, čo ho bavilo. Keď si v niečom našiel záľubu, dal do toho všetko. Tak ako ho predtým bavilo kreslenie, teraz si užíval túto stránku života. Našiel si tam pár priateľstiev, no najbližšie puto si vytvoril s Francisom de Chabot, ktorý taktiež pochádzal z rytierskej rodiny. Obaja si vzájomne rozumeli v mnohých ohľadoch a stránkach života a trávili spolu čas aj mimo oficiálne tréningy. Spoločne sa zdokonaľovali a roky výcviku mu tak ubiehali ako voda. Spolu s Francisom mali záľubu aj v naháňaní sukní. On, na rozdiel od svojho priateľa, nedokázal si k sebe žiadnu z dievčat pustiť moc blízko, pretože aj napriek bývalej zrade, nedokázal zabudnúť na Isabellu a stále kdesi hlboko v jeho vnútri horel plamienok nádeje, že budú môcť byť spolu, keď sa vráti z výcviku domov. Už nebude chlapec, už bude dospelý muž, ako by mohla odolať? Zato Francis sa posledný rok výcviku, keď mali osemnásť, zamiloval do dcéry jedného z ich veliteľov a tesne po úspešnom konci ich výcviku sa vzali. Prial im to, veľmi, no bol čas ísť domov, takže krátko po svadbe a oslavách sa vrátil domov k svojej rodine.

Keďže sa ani počas výcviku nedokázal zbaviť svojej divokej povahy a horúcej krvi, robilo mu problém tráviť čas medzi štyrmi stenami, takže túlanie po vonku sa preňho stalo príjemnou kratochvíľou. Našiel si tak veľa priateľov aj spomedzi nižších kruhov. Tým pádom sa napokon nevyhol ani stretnutiu s Isabellou. V tom čase už mala dve vlastné deti. Jeho staré rany sa opäť otvorili. Možno bol v tom čase dieťaťom, keď ho zradila, no on, ako veľký milovník, myslel svoje city k nej vážne a veľmi mu ublížilo, že mu to nikdy neopätovala. Začal v tom čase obháňať dievčatá viac, aby na ňu zabudol, no ani to mu celkom nepomohlo zbaviť sa zlomeného srdca. A vtedy naňho opäť prišla potreba kresliť. Najprv sa tomu vyhýbal, ale po pár týždňoch vzal do ruky uhlík a papier a kreslil celé hodiny. Pomohlo mu to upokojiť myseľ. Myslel pri tom na Isabellu, no neubližovalo mu to, pretože svoje pocity mohol vyjadriť na papieri.

Napokon napísal list Francisovi, aby zistil ako sa mu darí a jeho žene tiež. Keď mu prišlo pozvanie, aby k nim prišiel na pár dní, neváhal ani na moment, zbalil si veci a vydal sa za ním na východ Francúzska k rodine de Chabot na panstvo de Jarnac. Tam sa mohol Raphael spoznať aj so zvyškom Francisovej rodiny. Bol to necelý rok od ich výcviku, takže sa nevideli len pár mesiacov, no aj tak mal pocit, že to boli celé veky. Rozpovedal mu všetko o svojich trápeniach s Isabellou a Francis mu pomohol dostať sa z toho a opäť prísť životu na chuť. Na ich panstve sa zdržal dlhšie ako pôvodne plánoval, no možno to bolo aj lepšie, pretože v istom bode, keď mali devätnásť, poslali Francisa s jeho ženou do Nevers. Najprv to bral ako čas ísť domov, ale miesto toho dostal ponuku odísť tam s nimi a keďže bol dospelý, nemusel si pýtať povolenie rodičov. Domov sa vrátil len aby si vzal aj zvyšné veci a poriadne sa rozlúčil. Potom odišiel do Nevers za svojim priateľom a Genevou. Tam sa ich vzťah začal prehlbovať do takej miery, že si občas sám kladie otázku ako sa to vlastne stalo. No nikdy neľutoval svoje rozhodnutie odísť s nimi. Bol to pre neho ďalší nový začiatok a keďže sú všetci traja umelecky naladení, spoločnými silami dokázali ich sídlo v Nevers zveľadiť k obrazu svojmu. Žijú tam už desať rokov a on zatiaľ nemá chuť vrátiť sa domov či sa osamostatniť. S mladším bratom si posiela listy pravidelne, takže má prehľad aj o tom, čo sa deje doma a o sebe mu hovorí len to, čo sám uzná za vhodné.