Narodil sa v prvej polovici roka, počas jari. Jeho rodičia patrili medzi tých chudobnejších už v tom čase, preto si jeho matka nemohla dovoliť potrat, keď zistila, že je tehotná. Obaja sa snažili brať to s nadhľadom, že sa o dieťa nejako postarajú. Jeho otec bol rybár, kým matka potom jeho úlovok predávala na trhu. Obchody im išli od desiatich k piatim. Občas zarobila viac, občas menej. Mali síce čo jesť, vďaka uloveným rybám, ale aj tých akoby bolo rok od roka menej. Dieťa im teda neprinieslo radosť, akú by sa patrilo, ale iba ďalší hladný krk do domu, ktorý bolo treba živiť. Otec často navrhoval, aby ho niekam odniesli alebo aby ho darovali, ale matka sa tomu bránila. Robila všetko pre to, aby svoje dieťa nemusela opustiť, ale keď mal Viktor tri roky, začala chápať, že živiť ho aj šatiť je čoraz ťažšie. Už v tom veku chodil na trh spolu s ňou a kým ona predávala ryby, on sa učil ako žobrať. Dieťaťu zvykli ľudia hodiť viac, ale ani to nebola pre ich rodinu žiadna sláva. Keď mal štyri roky, otec mu pomaly začínal ukazovať ako sa lovia ryby, aby mu mohol pomáhať, viac toho spolu chytia, lenže toho roku bola zima krutá a jeho otec ťažko ochorel. Viktor v tom čase ešte sám nič chytiť nedokázal a jeho matka sa starala o otca, aby sa uzdravil. Nemali peniaze na liečbu. Boli to ťažké časy. Jedného večera si ho matka zavolala, aby sa mohli porozprávať. Bol ešte malý, ťažko sa mu rozumelo tomu, čo mu matka vysvetľovala. No bol to posledný rozhovor, ktorý spolu mali. Či ho vyhodila nasilu a či pri tom plakal, na to si už poriadne nespomína. Chodil od domu k domu, ako mu to poradila a prosil o strechu nad hlavou, no nikto sa v tom čase nad ním nezľutoval. Zima bola krutá pre celé ich mesto. Keď zostal premrznutý na kraji cesty uprostred mesta, dumajúc nad tým, čo by sa stalo, keby bol v tej zime zaspal, vtedy sa jeho život zmenil.

Spomína si na to, ako ho našiel postarší muž. Určite bol starší ako jeho otec, ale ani to ešte nebol zošúverený nemohúci cap. Nebol to žiaden boháč, ktorý by jeho život zmenil v rozprávku, no dal mu šancu žiť. Stal sa jeho majstrom, učiteľom. Starec sám o sebe bol podvodníkom, zlodejom, ktorý si privyrábal na šťastí druhých, no mal morálne zásady a kradol len tým, ktorým to nemohlo ublížiť. Týmto nemorálne morálnym zásadám sa snažil naučiť aj Viktora. Ten sa tejto príležitosti na život chopil ako topiaci sa slamky. Už v tak mladom veku prejavil nadanie v tomto remesle. Starca si obľúbil a mal pocit, že to bolo vzájomné. Cestovali spolu po Francúzsku, Starec mu ukazoval nové miesta a s novým miestom prišli aj nové triky a podvody. Viktor sa učil rýchlo, takže sa z nich rýchlo stala zohratá dvojica. Pod Starcovým vedením rástol, dospieval a postupne sa z neho stával podvodník profesionál. Lenže tak ako on dospieval, Starec naproti tomu, nečakane, nemladol. Starec bol pre Viktora vždy veľkou záhadou. Hovoril málo a keď predsa, vždy to bola nejaká múdrosť alebo lekcia. Zato on bol rok od roka živší. Jeho zvedavosť nemala hraníc a odvaha sa často motala ruka v ruke s hlúposťou. Nezmenilo sa to ani pribúdajúcim vekom. Ale malo to aj svoje pozitíva v podobe mnohých ponaučení a kopy skúseností.

Žil so Starcom celých šestnásť rokov. Bol preňho neoddeliteľnou súčasťou života a predsa, keď dorazili do Paríža, jeho život sa obrátil naruby, pretože Starec deň zo dňa zmizol. Nebolo po ňom ani stopy, len krátky odkaz na rozlúčku. Najprv si myslel, že to je len nejaký žart, no nebol. Čakal naňho niekoľko dní, takmer mesiac, no Starec sa nikdy nevrátil. Nemal prostriedky k tomu, aby po ňom pátral, vymyslel preto plán, ako si tie prostriedky zaobstarať. Využil to, že bol v Paríži a začal si okolo prsta omotávať jednu šľachtičnú. Bola mladá a ako bola krásna, bola rovnako aj hlúpa. Hral to na džentlmena, ktorý sa zamiloval na prvý pohľad. Verila mu to, a to veľmi dlho. Kupovala mu darčeky, pretože on nemal veľa peňazí, ale zato mal veľký potenciál ako umelec a more lásky iba pre ňu. Nevadilo mu, že od nej nedostáva peniaze priamo, ale darčeky od nej boli hodnotné dosť na to, aby bol spokojný a aby mu to hralo do kariet. Jej rodičia z toho nemali takú radosť, ale tešili sa tomu, že niekto je tak moc zamilovaný do ich dcéry a že sa jej zbavia, že dokonca súhlasili so svadbou. Aj to bol ochotný podstúpiť, teda ju požiadal o ruku prsteňom, ktorý si sama vybrala v zlatníctve – a sama ho aj zaplatila. Hralo to v jeho prospech, pretože trval na tom, že na ich svadbe musí byť aj Starec, že inak to nepôjde. Akurát, netušil, kde ho hľadať, tak ju požiadal o pomoc. Jeho plán bol, že keď Starca nájdu, zriekne sa svojej nevesty a so Starcom si pôjdu po svojom, ako to robili aj predtým. Problém nastal, keď sa mu do kapusty začal hrabať niekto iný. Šľachtic, ktorý hľadal manželku lahodiacu oku. Jej rodičia, ktorí sa jej chceli zbaviť, dali ju tomu šľachticovi, pretože ten chcel svadbu čo najskôr. Kto skôr príde, ten skôr berie. Jeho neveste to nevadilo, bola šťastná, že mala manžela, no navrhla mu, aby sa stali milencami. Vtedy ju poslal k vode nadobro, pri čom to ešte uhral tak, aby ona mala výčitky, pretože mu zlomila srdce. Podľa všetkého to niesla veľmi ťažko a neodhalila, že ju celý čas len zneužíval. Aj po ich rozchode si darčeky a veci od nej nechal. Niektoré si však nechal, keby v budúcnosti potreboval zahrať boháča, tak aby mal lepšie oblečenie. Niektoré darčeky predal, aby mal peniaze, no ani to nestačilo k tomu, aby Starca našiel. Pomaly plánoval cestu z Paríža, už tam bol dlho, kapitola s jeho bývalou snúbenicou trvala vyše roka a on Starca poznal, nikde nezotrval moc dlho. Hádal preto, že v Paríži už dávno nie je, mal by teda hľadať inde. A pri tom si zarábať tým, čo vedel najlepšie, čo ho Starec naučil.

Pár dní predtým ako plánoval odchod, na trhu sa ho pokúsilo okradnúť malé dievča, asi šesťročné. Takmer sa jej to aj podarilo, ale chytil ju včas. Snažila sa brániť a ujsť, s úlovkom či bez. Neumožnil jej to, miesto toho vyzvedal, kde má rodičov, pretože vyzerala zanedbane. Neprehovorila ani slovo, nedostal z nej vôbec nič. Rozprávali sa v súkromí, pretože to bol jeden z mála momentov, kedy sa snažil pozornosť nepútať. Nebol si istý či dievča rozprávať nevie, nemôže alebo nechce, no pochopil, že rodičov nemá a ani domov. Uľútostilo sa mu jej a keďže okrem podfukov doňho Starec vštiepil aj nejakú tú morálku, navrhol jej, aby šla s ním. Najprv súhlasne prikyvovala, teda ju vzal so sebou do hostinca, kde bol ubytovaný. Za ten deň jej povedal o sebe a svojej kariére, vyzerala zaujato. Avšak, keď sa na ďalší deň prebudil, dievča bolo preč a spolu s ňou aj pár jeho vecí. Škrípal zubami, no zároveň sa dobre bavil na vlastnej hlúposti.

Potreboval si kúpiť zásoby na cestu ďalej, teda sa opäť vrátil na trh, kde ho deň predtým vyrušila tá malá zlodejka. Našiel ju tam aj v tento deň, akurát nekradla jemu. Vybrala si niekoho iného, kto však pre zlodejku nemal pochopenie. Predavač ovocia sa rovno tam pokúsil uťať jej ruku nožom. Bolo by sa mu to aj podarilo, keby do toho nestihol včas zasiahnuť Viktor. Nebol vtedy oblečený práve najhonosnejšie, ale jeho prejav a schopnosť zahovoriť čokoľvek, mu umožnili odviesť pozornosť predavača od dievčaťa. To medzitým ušlo a kým predavač hromžil nad touto skutočnosťou, Viktor zmizol tiež. Nemal šancu dohnať zlodejku, vrátil sa preto do hostinca, kde ju našiel vo svojej izbe. Vrátila mu ukradnuté veci a pridala aj niečo navyše. Chápal to z jej strany ako vďačnosť. No on už o ňu nestál. Hral urazeného, že ho tak podfúkla, ironicky. Vyhnal ju a potom si zbalil veci a opustil Paríž ako plánoval. Jeho cesta trvala len pár dní, kým dievčaťu dal otvorene najavo, že vie o tom, že ho celý čas sledovala. Keďže boli od Paríža už ďaleko a oni obaja boli na rovnakej lodi, ujal sa jej podobne ako sa pred rokmi ujal Starec jeho. Učil ju, čo vedel a keďže ona nikdy neprehovorila, vynašli si vlastný spôsob komunikácie. A tiež spolupráce. Bola malá, moc nenarástla ani za tie roky, čo už sú spolu, teda kým on púta pozornosť ich obetí na seba, ona v tichosti nenápadne kradne pre nich oboch. Cestujú spolu po Francúzsku a obohacujú sa na druhých. Viktor pri tom nikdy nevzdal svoju snahu o nájdenie Starca, akurát zatiaľ nebol úspešný. No často naňho spomína a v duchu sa s ním rozpráva.