VINCENT DEMARET

Kovář

Bez titulu

The finest steel
has to go through
the hottest fire.

Měšťanstvo

VĚK

26 let

RASA

Člověk

RODINA

Nathan Demaret – otec

Zdedil po ňom povolanie a pár čŕt, no nemajú medzi sebou vrelý vzťah otca so synom.

† Amanda Demaret – matka

Moc si na ňu nespomína, pretože zomrela pri pôrode Lucille, keď mal sedem rokov.

Lucille Demaret – mladšia sestra

Jediná osoba, s ktorou má blízky vzťah.

Vincent je samotár, ktorý si svoju samotu cení takmer nadovšetko a spoločnosti ľudí sa vyhýba ako hriešnik kostolu. Nie je zhovorčivý, snaží sa držať sa v ústraní a síce to nie je tak, že by nutne túžil chodiť po meste kanálmi, aby sa vyhol kontaktu s druhými, no keď od niekoho v meste niečo potrebuje, je stručný a presný, aby predišiel dlhej konverzácii, o ktorú záujem nemá. Konverzácia s ostatnými preňho nie je prirodzená ani príjemná. Jeho svet je preňho veľmi osobný, len zriedka doňho niekoho pustí. Hoci sa často spoločnosti a rozhovorom vyhýba, je prekvapivo dobrý poslucháč. Keď sa niekto rozhodne mu zveriť so svojimi problémami, dokáže sústredene počúvať a niekedy dokonca ponúknuť prekvapivo dobrú radu. Má schopnosť vidieť veci z iného uhla pohľadu, čo jeho rady robí užitočnými. Napriek tomu je jeho záujem o druhých ľudí obmedzený a väčšinu času pôsobí, akoby ho ich prítomnosť a rozhovory otravovali. Má rád svoj priestor a keď sa cíti zahltený, rýchlo sa uzavrie do seba.

Hoci dokáže byť užitočný v kritických chvíľach, dlhodobá interakcia s ním môže byť pre druhých náročná kvôli jeho chladnému a vzdialenému správaniu. Jeho primárnym záujmom zostáva jeho práca a vnútorný svet, ktorý si starostlivo stráži. Avšak Boh mu do vienka dal príťažlivý vzhľad a najmä oči, ktoré lákajú ženy jeho smerom - a on ich vždy chladným prístupom odoženie. Jeho otec naňho v tomto trochu nalieha, pretože by rád mal vnuka, ktorý taktiež zdedí ich remeslo, ktoré si úspešne držia v rodine už mnohé generácie, no Vincent zatiaľ nejaví znaky toho, že by mal v pláne mať deti. Svetlom jeho dní je preňho jeho práca, ktorú zbožňuje a ktorú vykonáva s veľkým nasadením a zodpovednosťou. Dalo by sa tvrdiť, že sa pre ňu narodil, no tak nejak to aj skutočne bolo. Kováčske remeslo má v génoch zakorenené až moc hlboko na to, aby sa mu vyhlo a on by v živote robil niečo iné. V práci nachádza zmysel a útočisko, možno aj preto, že mu poskytuje štruktúru a kontrolu, ktorú v medziľudských vzťahoch nevie nájsť. Aj keď pracuje ako kováč, čo je fyzicky náročná práca, jeho ruky sú pozoruhodne zručné a presné. Má perfektnú motoriku, ktorá mu umožňuje pracovať nielen s ťažkým kovom, ale aj s tými najjemnejšími detailmi, ktoré dokáže dotiahnuť do absolútnej dokonalosti. Jeho sústredenie na detaily je zrejmé nielen v práci, ale aj v jeho prístupe k životu. Hoci môže pôsobiť chladne a vzdialene, v skutočnosti je veľmi precízny a dôkladný vo všetkom, čo robí. Každý úder kladivom, každý ohyb kovu, každá rada, ktorú poskytne – všetko je starostlivo premyslené a zrealizované s maximálnou starostlivosťou. Vyjadruje tým svoju zručnosť a perfekcionizmus.

Jeho tvár zriedka odráža, čo sa deje v jeho vnútri, a jeho reč je často strohá a bez náznaku emócií. To môže u iných ľudí vytvárať dojem, že je chladný a necitlivý, no v skutočnosti len nevie, ako svoje pocity vyjadriť. Hoci v sebe môže niesť silné emócie, tie zostávajú skryté hlboko v ňom. Namiesto toho, aby sa o ne podelil, radšej ich premení na činnosť – najčastejšie vo svojej práci. Jeho zručnosť a precíznosť v kováčstve sú možno jediným spôsobom, akým dokáže dať najavo svoje vnútorné prežívanie. Aj keď má problém vyjadriť svoje city priamo, ľudia, ktorí ho lepšie poznajú, môžu v jeho práci alebo v drobných gestách nájsť náznaky toho, čo prežíva. Tento kontrast medzi jeho vnútorným svetom a neschopnosťou ho vyjadriť navonok prispieva k jeho záhadnosti a často zanecháva ľudí okolo neho v neistote, ako ho vlastne vnímať. Pod svojou tichou, chladnou fasádou a neschopnosťou vyjadriť emócie slovami alebo výrazmi tváre skrýva obrovské srdce zo zlata. Hoci pôsobí rezervovane a môže vyzerať, že ho ľudia a ich problémy príliš nezaujímajú, v skutočnosti je veľký dobrák. Má hlboký zmysel pre súcit, čo sa prejavuje v jeho činoch, aj keď to nevie alebo nechce ukázať priamo. Keď vidí, že niekto potrebuje pomoc, neváha podať ruku, aj keď to znamená, že bude musieť obetovať svoj vlastný čas či pohodlie. Robí to však ticho, bez toho, aby očakával vďaku alebo uznanie. Jeho dobré skutky často zostávajú nepovšimnuté, pretože ich nerobí na verejnosti a nechváli sa nimi. Pre tých, ktorí ho poznajú, je však jasné, že pod jeho tvrdým zovňajškom sa skrýva muž s veľkým srdcom, ktorý je ochotný urobiť čokoľvek pre tých, na ktorých mu záleží, aj keď to nikdy neprizná nahlas.

Vo voľnom čase sa venuje aktivitám, ktoré mu umožňujú byť sám so sebou a sústrediť sa na drobné detaily, ktoré mu prinášajú vnútorný pokoj. Jednou z jeho obľúbených činností je práca s rukami, ale na jemnejšej úrovni, než akú vyžaduje kováčstvo. Rád vyrába drobné, precízne predmety, ako sú kovové šperky, ozdoby alebo drobné mechanizmy. Tento koníček mu poskytuje spôsob, ako využiť svoju motoriku a precíznosť, a zároveň mu umožňuje vytvárať niečo krásne a jedinečné. Okrem toho si užíva tiché prechádzky v prírode, kde môže načerpať energiu a oddýchnuť si od každodenných povinností. V prírode nájde útočisko od ruchu sveta a jej kľud mu poskytuje priestor na premýšľanie a reflexiu. Hoci sa to môže zdať nezvyčajné, niekedy si rád sadne s dobrou knihou, ktorá ho vtiahne do iných svetov a umožní mu na chvíľu uniknúť realite. Jeho voľný čas je preto kombináciou osamote strávených aktivít, ktoré mu umožňujú udržiavať vnútornú rovnováhu a pokoj, zároveň však vyžadujú precíznosť a sústredenie, ktoré sú pre neho prirodzené a uspokojujúce.

Tak ako jeho rodičia, aj on sa narodil a vyrastal v Nevers. Ako malý chlapec mal Vincent šťastné a láskou naplnené detstvo. Jeho rodičia boli oddaní jeden druhému a milovali svojho syna bezpodmienečne. Boli to roky plné smiechu a radosti, ktoré si dodnes pamätá s nostalgiou. Táto idyla sa však kruto skončila, keď jeho matka zomrela pri pôrode jeho mladšej sestry. Chlapcovi bolo vtedy len sedem rokov, a hoci si nie všetko dokázal uvedomiť, náhly príchod smrti do jeho života mu zanechal hlboké jazvy. Po matkinej smrti sa ich rodina úplne zmenila.

Jeho detstvo pred jej smrťou bolo plné šťastia a lásky, a hoci mal len sedem rokov, tieto chvíle zostali v jeho pamäti ako svetlé body v temnejších rokoch po jej odchode. Pamätá si jej láskyplný dotyk, jej hlas, keď mu čítala rozprávky, a jej usmievavú tvár, ktorá mu poskytovala pocit pokoja a istoty. Po jej smrti sa však tento obraz matky začal postupne meniť na bolesť. Každý pohľad na ženu, ktorá sa na ňu podobá je pre neho pripomienkou straty, ktorú nikdy celkom neprekonal. Namiesto toho, aby sa s ňou vyrovnal, uzavrel tieto spomienky do seba a súčasťou jeho chladnej a rezervovanej povahy sa stala aj túžba chrániť sa pred ďalšou bolesťou. Spomienky sú pre neho ako dvojsečný meč – prinášajú mu útechu, ale aj hlbokú bolesť. Žiadna žena by však nedokázala v jeho očiach nahradiť jeho pravú matku. Našťastie, nemusel sa tým zaoberať, pretože tak ako on nestál o náhradnú matku, jeho otec nestál o náhradnú manželku. Tým pádom svoje deti vychovával sám, len s pomocou ochotných susedov, ktorý ich rodinu poznali dlhé roky a uľútostilo sa im dvoch malých sirôtok. Mali síce otca, ale toho smrť manželky zasiahla po svojom.

Jeho otec, zdrvený stratou milovanej manželky, sa uzavrel do seba a stratil záujem o výchovu svojich detí. Starostlivosť o novorodenú dcéru preňho bola len povinnosťou, ktorú sotva zvládal. V synovi videl predovšetkým budúceho kováča, nie dieťa, ktoré potrebuje lásku a oporu. Vzťah medzi otcom a synom sa stal chladným a formálnym, bez prejavov náklonnosti, ktoré chlapec tak veľmi potreboval. Otec ho vychovával tvrdo, bez zbytočných slov a bez prejavov emócií. Namiesto toho, aby mu poskytol otcovskú lásku, sústredil sa na to, aby ho naučil remeslo, v ktorom sám vynikal. Vincent sa tak od malička učil, že city sú slabosťou a že tvrdá práca je to jediné, na čom záleží. Hoci sa staral o svoju mladšiu sestru, viedol ju a chránil, aj voči nej bol vždy rezervovaný, neschopný prejaviť jej city, ktoré sám nikdy od otca nedostal. V jeho srdci však rástol pocit zodpovednosti a povinnosti. Otcovu chladnú výchovu prijal ako samozrejmosť a stal sa z neho presne taký muž, akým ho otec vychoval – uzavretý, pracovitý, ale neschopný otvoriť svoje srdce druhým. Naučil sa žiť bez lásky, sústredil sa na remeslo, ktoré mu dalo nielen živobytie, ale aj spôsob, ako uniknúť pred bolesťou z detstva. Hoci nikdy neprejavil hnev ani zatrpknutosť, jeho vnútorná túžba po láske a prijatí zostala neuspokojená, čím sa stal mužom, ktorý sa síce stará o druhých, ale nikdy sa k nim úplne nepriblíži.

Keď bola jeho sestra ešte malá, pomáhali im s ňou susedia, hlavne kvôli kojeniu. To sa rozhodla využiť jedna z vdov v meste, ktorá videla príležitosť v novopečenom vdovcovi. Začalo to príjemne, snažila sa získať si deti na svoju stranu, no Vincent nebol ochotný zblížiť sa s ňou a kvôli ochranárskemu pudu voči sestre, odmietal nechať vdovu, aby malú Lucille presvedčila o tom, že ona je jej matka. Vdova rýchlo pochopila, že tadiaľ cesta nevedie a snažila sa teda priamo u ich otca, ale ten jej tiež už hneď zo začiatku dával najavo, že mu jej prítomnosť nie je príjemná. No vdova bola trpezlivá a spoliehala sa na to, že sa to časom zlepší. Mýlila sa a Nathan, frustrovaný výchovou svojich dvoch detí a dorážaním ženy, o ktorú nemal záujem, zatrpkol voči životu ešte viac, čo dával rázne pocítiť aj Vincentovi v rámci jeho výchovy a učeniu kováčskeho remesla.

To ho začal učiť keď mal desať rokov, začal by aj skôr, ale Lucille bola ešte malá a keďže si nemohli dovoliť pestúnku, Nathan ešte rád uvítal ochotu Vincenta dohliadať na sestru. Susedia im síce pomáhali, no nemohli pri nich byť neustále. A vdovu, ktorá sa snažila získať si priazeň jeho otca, to tiež omrzelo a po troch rokoch snaženia sa to vzdala. Chlapec bol rád, že mohli žiť svoj život a síce nebol ideálny, iný život nepoznal, preto sa nikdy nesťažoval. Nenadväzoval ani priateľstvá s inými deťmi, so svojimi rovesníkmi, takže nepoznal ani to, ako žijú ostatný. Zato jeho sestra, tá nikdy nemala problém nadväzovať si nové priateľstvá. Ako rástla, každý deň niekam šla a nebolo jej takmer celý deň. Nathanovi na tom nezáležalo a Vincent sa sústredil na svoje budúce poslanie, no keď počúval o sestriných dobrodružstvách, občas sa pristihol pri tom, ako jej tajne závidí. No nikdy sa jej nepodarilo presvedčiť ho, aby šiel s ňou a tiež si našiel priateľov.

Ako jej starší brat a zároveň niekto, kto bol nútený rýchlo dospieť po smrti matky, prevzal zodpovednosť za jej ochranu a starostlivosť, tým pádom nevidel dôležitosť v tom, aby aj on zažíval podobné dobrodružstvá, zaujímal sa primárne o sestrino bezpečie. Bol k nej vždy ochranársky naladený, no jeho láska sa prejavovala najmä cez praktické činy – pomáhal jej s úlohami, učil ju základné zručnosti a snažil sa, aby mala všetko, čo potrebovala. Snažil sa byť pre ňu oporou, no nikdy sa s ňou nedokázal otvorene porozprávať o svojich pocitoch a obavách. Lucille si je však dobre vedomá jeho obety a hlbokej starostlivosti, aj keď mu to možno nikdy nepovedala priamo. Vzájomne sa rešpektujú, no existuje medzi nimi neviditeľná priepasť, ktorú nikdy celkom neprekonali. Napriek tomu sa jeden na druhého spoliehajú a keď príde na lámanie chleba, stoja pri sebe, pripravení pomôcť si za každých okolností. Ich vzťah je tak plný nevyslovených pocitov a nenaplnených očakávaní, no zároveň je pre nich oboch nesmierne dôležitý, aj keď to nedokážu dať navonok najavo.

S dospievaním prichádzala aj otázka jeho budúcnosti. Že bude kováč, to bolo jasné, ale pokiaľ šlo o vzťahy... Jeho otec sa ho spočiatku snažil zoznamovať s dievčinami vo veku Vincenta. Dúfal, že mu niektorá padne do oka a vezmú sa, aby ich línia pokračovala, žiaľ, Vincenta nikdy žiadna dievčina nezaujala natoľko, aby mal podobný pohľad na vec aj on. Zoznámil sa s každou, ktorú mu otec predstavil, no každú odohnal rovnakým spôsobom. Jeho otec to potom vzdal, aspoň čiastočne, ešte vždy sa totiž občas stane, že ho vezme niekam, aby mu nejaké dievča predstavil, no žiadna z nich nedokázala mladého kováča presvedčiť o tom, že stojí za to milovať.

Keď dospel, stal sa v Nevers kováčom, dokázal sa tým uživiť a často otcovi pomáhal aj s jeho zákazkami, pretože ich otec, pochopiteľne, nemladol. Čím bol starší, tým horšie sa mu robili niektoré veci v dielni, teraz preto berie čoraz menej zákaziek, kým Vincent ich preberá čoraz viac. Snaží sa tak uživiť nielen seba, ale aj otca so sestrou. Tá už síce má vek na vydávanie, no ich otec nikdy toľko neľpel na tom, aby sa vydala, pretože novú generáciu kováča očakáva od syna, nie od dcéry. Tým pádom by mu neprekážalo ani keby zomrela ako stará panna. Vincent sa jej do toho moc nestarie, už pochopil, že so sestrou sú až moc rozdielny v týchto veciach, no bol za to rád. Lucille milovala život. Vyrastala síce bez matky, no jej stratu necítila tak intenzívne ako on, pretože nikdy necítila jej lásku tak ako on. Tým pádom, dúfal, že si jedného dňa nájde manžela, s ktorým sa budú milovať, kým on sa zmieril so životom samotára. No do tej doby nad ňou chce a bude držať ochrannú ruku.